Cestujem- žijem

Takto na úvod poviem asi jednu šokujúcu vetu - rozchod, bola tá najlepšia vec aká sa mi mohla stať. Stálo ma to veľa síl, budú to 2 roky, ktoré boli samozrejme náročné, stále sa sem tam jazvička zachveje, ale vďaka tomu čím som musela prejsť sa zo mňa stal človek akým som dnes. Nevravím, že som skvelým človekom ale som ženou, ktorou by som asi nikdy nebola ak by som sa nemusela postaviť na vlastné nohy a začať odznova. A za to som "setsakra" vďačná.

Vo vzťahu človek častokrát začne uprednostňovať partnera a jeho potreby. Je to prirodzené, každý chce alebo by mal robiť toho druhého štastným. No stane sa, že prestanete myslieť na seba a prestanete rozvíjať svoj talent, svoje vízie, svoj potenciál. To isté sa stalo mne. Bola som zacykleným dievčatom na vysokej škole, ktoré nevedelo kam smeruje, čo vlastne od života chce a s mojou nespokojnosťou sa to premietalo aj do vzťahu. Bola som nesamostatná, nerozhodná a každý jeden deň som žila rutinne v Bratislave, bez toho aby som rozmýšlala ako by som skvalitnila môj alebo Petov život. Resp. on nech si ho skvalitňuje teraz sám :) Vytratila sa zo mňa iskra, nadšenie, chtíč niečo dokázať. Pri cestovaní som sa nechala viesť za ruku a bolo mi jedno čo bude zajtra. Keď som sa však jedného dňa zobudila a postel vedľa mňa bola prázdna, mne neostalo nič iné len to skúsiť odznova sama. A žiť. 

Nikdy som si neuvedomovala silu prítomného okamihu ako dnes. Veľa z nás na to zabúda pretože hneď ráno myslíte na to čo musíte urobiť poobede. A hneď v piatok myslíte na to ako už bude zas pondelok. Alebo nadávame ako je tu zas jar, peľ, nadcha už nech je leto ale keď bude leto zas budeme nadávať nech už to sk*vené teplo skončí a príde zima. Žijete v myšlienkach v budúcnosti a prítomnosť vám uteká medzi prsty. Alebo sa zabárame do minulosti, vkuse analyzujeme prečo to bolo tak ako bolo, bolo by to iné kebyže sa nestane hento. Potom aj tak nalinkovane zoberieme Hypotéky a o 9 klikneme kartu v práci a o 5 ju zas odklikneme. BLBOSŤ.

Rozchod bola pre mňa tá najlepšia vec. Dal mi priestor znovu objaviť, kým som bola predtým ako som sa stratila. To isté dá rozchod aj tebe. Časom. Postupne dni prestali byť také škaredé. Postupne som začala naberať opäť sebavedomie, ktoré som za tie roky stratila. Naučila som sa opäť smiať, ba čo viac rozosmievam teraz ľudí na oplátku ja. Sebavedomie a satiristický humor sa stali mojou doménou. A čo je najhlavnejšie začala som spoznávať svet a cestovať. Za tie dva roky som zažila toľko úžasných vecí a spoznala toľko skvelých ľudí, že môj život je už teraz o toľko bohatší. Nehovorím o peniazoch, ktoré sú pre mňa len prostriedkom k slobode.

Plávala som v daždi v Indonézií v mori. Preháňala sa na scootri pri západe slnka po ryžových poliach. Naučila sa riešiť kritické situácie bez elektriny, jedla, mobilu, kreditiek. Cvičila na Muscle Beach v Santa Monice. Spala u surferov na pláži. Jedla v Kodani v prístave najlepšie koláče. Pofajčila v Amsterdame. Pobozkala toľko krásnych cudzincov. ŽILA som naplno bez nejakých nalinkovaných pravidiel. Tak ako bez pravidiel pôjdem na koncert Lady Gaga do Amsterdamu, ako pôjdem zahipsterčiť do San Francisca a ako pôjdem pomáhať detičkám do Kambodže. Ale o tom potom lebo si idem vychutnávať prítomnosť - NEDELNÝ CHILL a moju hodinu klavíra :)

Väčšinou to najlepšie riešenie je to najjednoduchšie. Žite, cestujte pána jána a nebojte sa robiť chyby. Kedy keď nie teraz a kto keď nie ty? 

Buca