Ako dievča z generácie Y chcem mať čas nie peniaze

Je 5:45 ráno. Tma. Vonku už jazdia električky a je tam decembrová mrazivá zima. Ja pozerám do stropu. Nemôžem spávať. Spím inak v Prahe, v office, aby som ušetrila čas, čiže vlastne vstávam do práce. Na tom by nebolo nič zlé, práca ma baví. Otvorený notebook ešte o 9 večer, maily, objednávky, cez víkend externí klienti a po večeroch moja talkshow - podcast. K tomu by som chcela ešte športovať a mať osobný a rodinný (ok aj sociálny) život. No začína si to vyberať svoju daň.Cítim to. Nie len fyzicky ale aj psychicky. Trochu sa bojím ale chcem o tom hovoriť, pretože viem, že to tak máme väčšina. Je 5.45 ráno a ja som dostala potrebu a chuť sa zase vypísať.

Áno som z generácie Y, deti revolučných rokov. Hovorí sa, že tí ktorí nemusia nič, a môžu všetko. Rok 1989. Kedy sa ľudia ešte zdravili v potravinách, kedy cesta električkou bola zábava, nie utrpením. Kedy návšteva Vianočných trhov bolo zážitkom, nie hejtovaním ako je tam pokok*t ľudí a že vlastne nenávidím ľudí. A vlastne je to jedno lebo aj tak sme všetci na mobiloch a úplne nám medzi prstami mizne čaro vianoc, vôňa vareného vína a hlavne spoločných chvíľ s ľudmi, ktorí sú tam s nami. Časy, kedy ti pri behu vinohradmi nezastavilo auto a pán nevynadal, že beháš po jeho ceste a že na čo behám, nech sa pozriem na seba, aj tak mi to nepomôže :D WTF FTW. Anyway.

Toto neni žiadna viral múdrosť ani kázanie, pretože ja to robím tiež. Žijem tak tiež. A pritom ja mam brutáne podmienky na život a osobný rozvoj, za nájom platím minimum, v práci mám veľké benefity, nemám ešte babätko a záväzky. Som mega vďačná. No aj tak nedokážem štastne a zdravo uvažovať. A som z toho kurva unavená. Nie len z toho, že mám stále potrebu ochytávať môj mobil ale aj z toho, že z každej strany sa na nás hrnú odporúčania, knihy ako žiť lepší efektívnejší, produktívnejší život. Ako vyhajpovať svoj business, 5 pravdiiel úspechu, 5 pravidiel ako si efektívne utrieť zadok a pritom ešte stihnúť odpísať na maily. :D Ako si najlepšie naplánovať deň, ako vyriešiť najťažší task hneď ráno, ako vstať o 5 lebo inak nestíhaš ani obed s rodinou ..a.sjsjnakjnjadndkakjndjnak. A hlavne ja ani nemám čas tieto knihy prečítať.

Čo takto keby sme chceli mať čo najkrajší deň namiesto najproduktívnejšieho.

Čo takto keby sme chceli mať čo najkrajší deň namiesto najproduktívnejšieho. Aby sme nevstávali o 5 ráno, ale možno ostali o hodinku dlhšie a hladili partnera po vláskoch a pozerali sa ako spí. Užívali si tú hodinku navyše. Niektorí sa obraňujú, že musia pracovať teraz aby veľa zarobili a potom mali kľud. Musíš pracovať teraz aby si v budúcnosti mal. Čo, ten čas, ktorý nám teraz chýba?:) A čo ak nebudeš mať čas ani potom, alebo ten čas budeš musieť prežiť v chorobe. Alebo ten čas vôbec nepríde. Aj to sa môže stať. Nehovorím, že nepracujme na svojej budúcnosti ale pokiaľ je to na úkor našeho zdravia. Stop it. Hneď.

Minule mi kamoška píše, že bóže chce byť bohatá. Moja otázka bola, že čo to znamená. Nevedela odpoveď, len potom nahodila, nejaké čísla zárobku za mesiac. 1500 eur? 2000 eur? Alebo koľko je enough? A potom, čo keď ti toto bude chodiť na účet? Budeš sedieť spokojná v kancli, ktorý ako hovoríš ťa nebaví? Jasné ja tiež potrebujem money, každý potrebuje money ale zistila som, že na normálny život, na štastný život, na zdravý život potrebujem čas. Možno nie len ja ale aj svet. Úvahy krajín o skrátení a teda 4 dňovom pracovnom týždni. V Holandsku tak funguje veľa spoločností. Chceme mať bohatší život, ale nie v zmysle majetku, ako naši rodičia. A to je ok. Chceme pracovať so zmyslom a takisto ekologicky, vnímame ako sa spoločnosti správajú ku krajine a to je naša veľká sila a výhoda.

Pri sobotnom rodinnom obede mi mamina s Igorom vysvetlovali aké výhody má to, že si zoberiem hypotéku. Že to musím čím skôr, inak také dobré úroky nebudú. Že vyhadzovať peniaze za nájom je blbosť. Ako mladý človek, ktorý nemá nič, po nikom, sa nemám ako inak dostať k bytu a majetku. Ja to viem. But. Stop. Na chvilku.

Ako do mňa hustili sa mi zastavil čas. Videla som len otvárať ústa a začalo mi dunieť v ušiach. Oblial ma pot ale snažila som sa to uhrať, že je všetko ok. Som tired. Neviem im vysvetliť, že áno ja rozumiem aké má hypotéka výhody ale to pre mňa znamená zaviazať sa na 30 rokov a NAVEKY sa rozlúčiť s časom. A pravdepodobne aj zdravím. Lebo či chceme či nie, do konca života venujeme energiu naháňaniu sa za peniazmi a mesačným prijmom aby sme splatili náš dlh. Pre mňa to znamená koniec tomu, že by som investovala inde. Do mojich projektov. Do môjho podnikania. Do mňa. Now. Lebo na to nebude čas. Verím, že moju strategiu nechať si toto na neskôr pochopia. Lebo ja teraz musím pochopiť a sa naučiť ako z tohto kruhu von. Vedieť vypnúť. Užívať si prítomnosť ľudí a opäť nájsť ten rok 1989. Aj ked je skoro 30 rokov po. :)

Happy mini Friday