Broken heart

The love someone for the whole life is not easy. It requires deep commitment, that's why love is deep, difficult, thrilling. Such thrills are worth experiencing. They make life worth living and full of glee.

Posledné mesiace žijem v akejsi bubline, je malá a tesná, som dnu a nechcem ísť von. Je ako helma, ktorú nosím so sebou všade,  vytvorila som si ju a beriem ju do práce, von, dokonca ani keď prídem domov si ju nedávam dole. Možem si v nej kričať, plakať, sama tak ako to chcem a ako to potrebujem. Nepúšťam si tam nikoho ani mojich najbližších priatelov, ktorým sa týmto chcem ospravedlniť za posledné obdobie. Veľa z vás vie, možno nevie, že s Peťom už nie sme spolu. Bol pre mňa životnou láskou, 8 rokov, moj najlepší priateľ, kamarát, moje druhé ja a človek s ktorým som chcela zostarnúť. Niečo čomu veríte celý život, do čoho vkladáte energiu zrazu nieje a tie pocity ktoré sa vnútri odohrávajú sa len tažko dajú opísať. Spolu sme vyrástli, dospeli a pomaly sa chystali na spoločný život. Teda aspoň ja. Tento blog nieje žiadnou online viral múdrosťou, možno len akousi výpoveďou a ospravedlnením všetkým, ktorí mi chceli pomôcť a pomáhajú a ja ich od seba odháňam.

Keď sme tak lenošievali s hrubými ponožkami v posteli a pozerali zalúbené filmy, vždy sme si hovorili, že aké sú to hlúposti, keď ženy po rozchodoch jedia zmrzlinu, sťažujú sa kamarátkam, chlapi sa chodia opíjať a ako náplasť využívajú nové známosti. Vždy som si tak hovorila, pri každej hádke, pri každej hlúposti, pri nedorozumení keď sme boli opití, keď sa štveš, že tvoj partner nevníma a nemá rovnaký pohľad na vec ako ty, že je to tak hlúpe, horšie by bolo keby ma prestal lúbiť. 

Viete, radšej by som chcela tresknúť dverami, naštvane kričať, že prišiel domov o 4 ráno a nedal mi vedieť. Alebo sa pohádate v kuchyni, že zase zabudol nabrúsiť nože. Alebo mal toho veľa v práci a teraz sa s vami nechce rozprávať o tom ako si drepla 80kg. Rozchody a problémy, kde máte šancu to vyriešiť. Kde obaja ešte chcú a majú sa radi. Ako roky utekali, z detí sa stávali dospelí, formovali sme sa a život sa stával čoraz rýchlejším. Človek si postupne prestal vážiť spoločné chvíle a zážitky, stane sa z toho akási rutina, s ktorou sa ale dá pracovať ak ste na to dvaja.  

Tým, že bol dlhé roky bol preč a ja som tu čakala, odcudzenie prinieslo to čoho sa asi každý bojí najviac. Keď vám človek povie, že už vás nelúbi a nieje s vami štastný je to bolesť celého vnútra, vašeho ja, a prvé čo vás napadne je prečo? Čo som spravil zle? ľúbim vôbec ja? Nieje láska len ilúziou za ktorou sa všetci ľudia naháňajú, hľadajú dokonalého partnera a nakoniec sú všetci sklamaní lebo nič také neexistuje? Dá sa ľúbiť po 8,15, 20 rokoch? Je to láska, je to dôvera čo je to?

Zlomené srdce sa dá prirovnať k rovnakej bolesti ako pri strate milovaného človeka, k smrti. Klasickým scénarom, ktorý príde a máte naňho plné právo je že stratíte dôvod prečo vôbec ráno vstať z postele. Ja ten dôvod stále nemám ale vstať musím, nie kvoli sebe ale ľudom okolo mňa, mojej rodine. A samozrejme kvoli účtom za mobil a živnosť a posilku. A tak. Ľudia vás volajú von, nútia aktívne žiť, káva, tanec, chata. No tieto chvíľkové rozptýlenia vôbec nepomáhajú. Myseľ a srdce sú dvaja najsilnejší tvorcovia nášho ja a stačí im len sekunda, kedy sme sami a opäť myslíme na človeka s ktorým už nie sme. Môže byť plná miestnosť ľudí, priateľov a ja sa aj tak cítim tak sama.

Nehovorím, že môj rozchod je iný ako všetky tie okolo mňa. No ja viem, verím, že som cítila pravú lásku, ktorú len tak niekto nezažije. Ten pocit, to "Milovať" niekoho a stále aj po toľkých rokoch je niečo čo niekto len tak nezažije a za čo som veľmi vďačná. Povrchné vzťahy a rozchody okolo mňa mi prídu tak plytké a zbytočné. Pretože milovať človeka pretože JE, a uvedomiť si to je to to najkrajšie.

Žiadne rady nie sú. Aj to že to prejde je klamstvo. Racionálny návod a pomoc je uvedomiť si rozdiel medzi Distractions (párty, ľudia, chaty veci) a Progressom (kde si zacielite na niečo konkrétne živote, niečo meratelné - certifikát, cestovanie, výstup na nejakú horu, projekt v práci čokolvek). Lebo distractions sú pominutelné, progress je reálny a aspoň z časti vás vie napĺňať.  Verím, že všetci ktorí teraz bojujú s akoukoľvek stratou to zvládnu. Určite to zvládnete. Najčastejšie budete počuť, že to čas zahojí. Nikdy to úplne nezahojí, už teraz viem, že každý jeden deň aj keď budem mať 70 rokov si spomeniem na nejakú krásnu spoločnú chvílu s človekom, ktorý bol pre mňa všetkým a zažila som s ním pravú lásku.

Láska nieje ilúzia. Láska existuje. Nezabudnem. Ako sme sa stretli pri kocke na kamennom námestí, na prechádzky pri draždiaku, na lenošenie pri búrke, na cestovanie po SRÍ LANKE a moj úpal. Ako som si cestou k tebe v 83ke prvýkrat povedala, že asi ťa fakt ľúbim. Na tú bolesť keď si odišiel žiť do írska aj na to neskutočné štastie, keď som ťa čakávala na letisku. Na Paríž. Na New York. Na prvý bytík v ružinove. Na mini pizzky a keď sme obaja pribrali tak 7kg. Na to ako sme spolu schudli ďalších 10 a stal sa z nás fitness couple. Na všetky prekvapenia, na tvoje narodeniny na vianoce, na striptérku Mandy. Na spoločné kostýmové silvestre a nahé opité kúpanie vo fontáne pred ministerstvom sociálnych vecí a rodiny. Na horiaci župan. Na Guitar Hero. Na to ako si ma nútil v aute aby som ti spievala. Na povinné škrabkanie chrbátu a bylinkové večery. Na moje studené nohy pod perinou a mrtvolku. Na štuplíky do uší. Na zaborenie sa do tvojich vlasov a ten pocit bezpečia.

Na ten pocit keď si ma ľúbil.